Náčrt charakteristík a súvislostí súčasnej tvorby
(Výňatok z článku Henrieta H. Moravčíková: Abstrakcia ako pracovná metóda)
architekt Ľubomír Závodný Tvorbu architekta Ľubomíra Závodného hádam najvýstižnejšie charakterizuje pojem abstrakcie. V jeho prácach je prítomná jednak v rovine kľúčového motívu, znaku architektúry, do ktorého premieta ostatné, preňho menej podstatné vlastnosti diela, ale m
ôžeme ju nájsť aj v narábaní so základnými geometrickými útvarmi ako aj v registri jednoduchých vyjadrovacích prostriedkov. Závodného architektúra sa v najväčšej možnej miere usiluje odtrhnúť od tradičnej obraznosti a uprednostňuje výtvarnosť geometrickej abstrakcie De Stijlu, ale aj monumentalitu jednoduchého brancusiovského tvaru. Táto výtvarná koncepcia je u architekta Závodného bezprostredne zviazaná s prísnou racionalitou a pragmatizmom. Jeho obľúbenými vyjadrovacími prostriedkami sú dlhé rovné, prípadne v jemnom oblúku zakrivené steny, ktoré predeľujú vnútorný priestor, alebo vstupujú do okolitého prostredia a vymedzujú ho. Možno súvisia aj s istým úmyselným narúšaním ortogonálnych schém budov v duchu zdržanlivého nesmelého, ale predsa dekonštruktivistického gesta. Môžeme to vidieť na Klariskom kláštore v Kopernici (1991-1998), kde pomyselná priamka prechádza od budovy pôvodného kostola celou kompozíciou a v duchu svojho pohybu otáča jednotlivé jej súčasti. Podobne aj v prípade kompaktného tela pavilónu pobočky IRB v Bratislave (1992-1994) diagonála zobrazená v strešnom svetlíku ovplyvňuje vzťahy vo vnútri objektu. Na pobočke NBS v Lučenci (1997) je to zas tiahly oblúk kulisy pred hmotou budovy, ktorý ako jediný vybočuje z pravouhlých vzťahov. V rámci interiérov Creditanstaltu v Bratislave (1998), vkladá Závodný do pôvodnej stavebnej hmoty výrazné stenové prvky, ktoré narúšajú a súčasne určujú tento vnútorný priestor. V Závodného architektúre sa aj tradičné prvky domu (okná, strecha, dvere) stávajú súčasťou abstraktného výtvarného zámeru. Strecha spravidla nesmie byť tradičnou sedlovou ani jednoduchou plochou. Závodný ju láme, dvíha, konzolovito vysúva, niekedy pretvára do podoby pitoresknej strešnej nadstavby. Všetko sa však odohráva na pozadí jednotného vnútorného rádu, ktorý eliminuje prílišnú tvarovú uvoľnenosť. Aj keď sú historické citácie v tvorbe Ľubomíra Závodného neprípustné, štýlotvorné prvky funkcionalistickej architektúry - kruhové okno, pásové okno, francúzske okno s horizontálnym rúrkovým zábradlím či konzolovito vysunutá markíza, dostávajú pravidelne priestor v jeho prácach. Tieto prvky tu však požívajú štatút nadčasovej ahistorickej architektúry. V rámci práce so základnými geometrickými, či archetypickými tvarmi pri ich kompozícii nachádza Ľubomír Závodný riešenia, ktoré sú monumentálne. Monumentalita tu však nesúvisí ani tak s rozmermi diela, ako skôr s kontrastom tvarov. Spôsobuje to zrejme práve už spomínané úmyselné vybočovanie z inak platnej schémy a záľuba v primárnej jednoduchosti. Najlepšie to hádam vidno na ostatnej práci ateliéru v súťažnom návrhu na Novú radnicu pre bratislavské Staré mesto (1998). Monumentalita návrhu je vybudovaná práve pôsobením masívneho organického tvaru zasadacej siene na pozadí pravouhlej štruktúry ostatnej časti kompozície. Podobné je to aj v prípade niektorých nábytkových prvkov. Šatňový pult pred kaviarňou centrály VÚB (1996) či barový, ale aj šatňový pult v Café Metropol (1995) pôsobia monumentálne až zarážajúcou tvarovou jednoduchosťou, ktorá je však iná ako jednoduchosť ich okolia či pozadia. V rámci tvorby Ľubomíra Závodného je zaujímavé aj ponímanie architektonického detailu. Tento nie je drobnosťou, okrasou či dôvodom na zložitosť a filigránsku výtvarnosť. U Závodného je detail perfektne fungujúcim spojením prvkov, je prostredníkom vzťahov, ktorý nie je potrebné zvlášť zviditeľňovať. Pri tvorbe priestorových vzťahov je ambíciou architekta Závodného otvorený voľný plynúci priestor. Jeho jednotlivé súčasti prepájajú galérie či dlhé jednoramenné schodiská. Základom týchto vzťahov je spravidla sieť pravidelného skeletu, do ktorého vstupujú drobné narušenia či ozvláštnenia v podobe už spomínaných oblúkových a diagonálnych stien. Túto svoju corbusierovskú predstavu opúšťa Závodný len vtedy, keď je konfrontovaný so silou tradičných užívateľských vzťahov, ako to bolo napríklad v prípade kláštora v Kopernici. Výsledkom sú potom utilitárne priestorové riešenia, reagujúce na požiadavky klienta. Vo vzťahu k prostrediu a jeho súvislostiam sa hádam najviac prejavuje postmoderná skúsenosť Ľubomíra Závodného. Keď vstupuje do územia mesta, nadväzuje s ním vzťahy, ktoré majú blízko k tradičným urbanistickým situáciám (námestie, ulica, nádvorie...). Každodenná konfrontácia so zdevastovaným prostredím, ktoré poznačil jednak velikášsky socialistický urbanizmus, jednak poklesnutému verejnému vkusu lahodiaca produkcia ostatných rokov, prináša pocit, že s tým treba niečo robiť. Architekt sa teda usiluje postihnúť ráz miesta a vložiť doňho svoju predstavu rádu. Robí to však v medziach už existujúcich urbanistických vzťahov. Inak sa správa budova centrály VÚB, ktorá vstúpila do rozháranej pôvodnej uličnej siete Mlynských nív a dopovedala ju, inak evanjelický kostol v Nitre (1995), ktorý zacelil ranu v nároží kompaktného mestského bloku, a úplne inak pobočka NBS v Lučenci, ktorá reaguje na rozvoľnenú modernistickú zástavbu 70. Ani jeden z týchto domov neznásilňuje pôvodné prostredie, ale ani sa mu pseudonostalgicky nepodkladá. Vstupujú do existujúcej štruktúry s primeraným sebavedomím nových domov, ktoré prinášajú iné, možno nové hodnoty.
